V Inverewe Garden sme sa zdržali oveľa dlhšie ako sme plánovali. Odchádzali sme až večer, obetovali sme aj obed a čakala nás ešte dlhá cesta do Inver Lodge. Dúfali sme, že cestou nájdeme niečo pod zub.

• 

Viezli sme sa na sever k horám po úplne prázdnej ceste, a ako vidíte na fotkách, naokolo neboli žiadne možnosti sa najesť. Už sme boli vážne hladní, keď o štvrť na deväť sme prefrčali okolo budovy. Dcéra zvolala: “Jedlo!”. Hneď sme otočili auto a dúfali, že nám niečo uvaria.

Ani sme nedúfali, že vnútri v hoteli Dundonnell nájdeme veľmi útulnú reštauráciu plnú ľudí, kde nám zachvíľu pripravia fantastickú večeru.

Posilnení sme mohli ísť ďalej.

Už sa začalo stmievať a cesta bola stále užšia. Zľava kamenný múr, sprava jama, dolu tmavé jazero. Žiadne domy. Posledná hodina cesty bola veľmi únavná.

Do hotela Inver Lodge sme prišli o pol jedenáctej. Našťastie sme im zavolali, nech nás čakajú, tak nás privítali a uviedli do útulných izieb.