Našu záhradu nakreslil pomerne upratane jeden zahradný architekt len tak ceruzkou do plánu pozemku. Vtedy tu bol len malý zablatený pozemok. Objavili sa tu vďaka nemu kry a trvalky, ktoré som vtedy nepoznala – vajgely, aukubu, nátržníky, bergénie, alchemilky, rudbekie a pod. Ja som trvala na veľkej čerešni do rohu. Záhrada pôsobila ako sa vtedy nosilo tak centrifúgovo – akoby ju niekto roztočil a okrem trávnika všetka výsadba odletela na okraj. Vlnkovatý okraj samozrejme.

Najprv som sa držala plánu, ale potom sa začala prejavovať moja náklonnosť k džuglovitosti zahrady. Pribudli vodné prvky a výsadba, ktorá ma tendencie vysemeňovať sa ako gaura a rozrastať sa do okolia ako napr. spomínané rudbekie a to aj rudbekie nitida, ktoré majú výšku tak dva a pol metra. Nakúpite ich a odkedy zakorenia z nich každý rok rozdávate známym. A ešte veľa ruží. Máme viac agresívnych rastlín, ktoré by zdravý rozum nedoporučoval brečtan, pavinič trojlaločný aj päťlaločný aj bambusy. A k tomu som pridala hortenzie stromčekovité, metlinaté a jednu dubolistú, ktoré som si veľmi obľúbila. A v lete na doplnenie exotického pocitu kany na terasu. Trávnika je každým rokom menej. Už som dostala aj ozajstnú mačetu, aby som sa raz presekala von. 🙂